Archív článkov

Misie mojimi očami

Svätá omša pre mňa od istej doby znamená vzácnu chvíľu v prítomnosti Boha, viditeľnejšiu a hmatateľnejšiu než osamelá modlitba vyslovená kdesi v detskej izbe. Je dôkazom, zárukou existencie Ježiša Krista, Svätého písma, no najmä viery ukrytej v spoločných piesňach a tichých vyznaniach vykúpených ľudí. Odkedy som svoj život zasvätila Bohu, potreba byť v Jeho prítomnosti a venovať mu svoj čas pomaly rástla. Dnes môžem s určitosťou potvrdiť slová pátra Michala, že naozaj „stačí aby sme urobili jeden malý krok k Bohu. Tých tisíc zostávajúcich k nám už urobí sám.“

Nikdy pred tým som sa ľudových misií nezúčastnila. Nikdy pred tým som vlastne nechodila do kostola tak často. Malo to však byť zaujímavé a keďže Boží chrám už pre mňa nie je tak neznámym miestom ako kedysi, rozhodla som sa ísť. Bola nedeľa. Trochu zamračená, sychravá. Kostol však žiaril, zvláštnym kúzelným svetlom. Bolo predzvesťou dokonalého zážitku.

Keď sa svätá omša skončila, páter Michal vyzval všetkých ľudí mladých telom i duchom, aby ešte chvíľu zostali. Mal pre nás pár slov. Na miesto očakávaného výkladu svätého písma nám všetkým ponúkol svedectvo. Svedectvo o viere, o Bohu, o veľkej všeobjímajúcej Láske. V jeho očiach sa leskli slzy. Chvíľu som mala pocit, že plače sám Boh. Nie však nad svojimi hriešnymi a nešťastnými deťmi. Bol to plač dokazujúci, že jeho láska tam je, obsiahnutá v jedinej chvíli, vo všetkých ľudských srdciach, súcitiaca, odpúšťajúca, citlivá, večná.

Na druhý deň som za pátrom Michalom zašla a osobne sa mu poďakovala. Bolo to druhýkrát v mojom živote, kedy mi slzy v očiach, zimomriavky na koži a obrovská radosť v srdci pripomenuli veľkosť, zázračnosť a naozaj intenzívnu prítomnosť milostivého Boha. Vďaka prvému zážitku dnes kráčam cestou veriacej.

Do kostola som v ten týždeň chodievala častejšie ako pominulé dni. Ľudia, ktorí k nám do Revúcej v rámci misií prišli, so sebou naozaj priniesli Boha. Nikdy pred tým som niečo také nezažila a ak som aj niekedy vo vlastnom smútku a zatrpknutosti o Bohu pochybovala, chvíle strávené v Jeho prítomnosti mi to už nikdy nedovolia. Mám spomienku, mám dôkaz, mám skúsenosť.

Myslela som si, že v ľudových misiách ide o splnenie povinnosti putujúcich ľudí – misionárov, ktorí majú odovzdávať vieru. Viera však nie je povinnosť, je to voľba. Oni si zvolili Boha a v kostole sv. Vavrinca nám Ním naplnili srdcia. Tancom, spevom, slovom, úsmevmi i slzou. Objatím.

S uplynulými dňami som si uvedomila, že na príbeh o Ježišovi Kristovi som sa často pozerala z diaľky. Akoby sa ma netýkal, pretože ma od neho delí okrem priepasti času aj vedomie, že som ho nikdy neprežila. Naše duše si ho však pamätajú. Vedia o pánovi Ježišovi, vedia o Jeho obeti, vedia, že niekomu sa za nás oplatilo zomrieť, vedia, že sú milované a navždy vykúpené z hriechu. Naše duše po ňom túžia. Po Jeho prítomnosti a po Jeho láske. Toľkokrát vyslovené a len teraz skutočne pochopené slová. Je to ako keď počúvate dookola rovnakú pieseň a jej slová vám časom prídu všedné. Už im nerozumiete, neviete o čom tá pieseň je. Poznáte jej melódiu, aj pocit, ktorý vo vás vyvoláva aj ústa, ktoré ju spievajú. No až keď sa odvážite spievať aj vy a kedysi všedné slová vyslovíte spolu s ústami vašej duše, priestory, kde pred tým vládli tiene rozžiari svetlo. Svetlo pochopenia – predzvesť dokonalého zážitku. (Anonym)